Splnil sa nám (ale hlavne mne osobne) dlhoročný sen. Štvrťrok na tropickom ostrove, sto metrov od pláže. Najkrajšie na nich bolo, že nešlo o trávenie dní čisto dovolenkovo, ale s bežným mixom nakupovania, varenia, práce aj školy (online aj homeschoolingovo), plávania, tvorenia a hrania sa. A aj keď jeden mesiac bol aj Langkawi v striktnejšej verzii lockdownu, úprimne sme až na 10km rádius povoleného pohybu obmedzenia nevnímali. Naopak, cítili sme sa ešte viac socializovaní ako kedykoľvek predtým.
Na ostrov sme sa presunuli začiatkom decembra, kedy na východné pobrežie začalo prichádzať monzúnové obdobie. Do Selangoru (štát kde bývame) sme sa vrátiť neplánovali – v tom čase by sme sa naspäť dostali, ale už by sme odtiaľ na nejakú dobu nemohli vytiahnuť ani päty. (Toto sa zmenilo tesne pred Vianocami, kedy na zhruba 3 týždne vláda povolila cestovanie medzi štátmi Malajzie. Náhle uvoľnenie zrejme prispelo k zvýšeniu prípadov v januári a odpoveďou na ne bol ďaľší zo série lockdownov.) S ohľadom na situáciu sme si vybrali Langkawi ako bezpečnú základňu – málo covid prípadov, pláže, príroda – a hlavne sa nám podarilo nájsť bezkonkurenčne najlepšie ubytovanie vo vile s plnohodnotnou kuchyňou, čo bola naša podmienka na dlhší pobyt.
Eagleye villa and cottages je malý komplex na severe ostrova blízko cípu Tanjung Rhu. Spriatelili sme sa s úžasnou a srdečnou majiteľkou Suzie, čo tu vytvorila priestor, o ktorom sama vraví, že “sem chodí moja druhá rodina”. Vyberá si a preferuje hostí, čo u nej zostanú dlhšiu dobu a radšej bude mať niekedy chatrčky prázdne než by sa každý druhý deň mali (od)ubytovávať noví a noví. Šťastie nam prialo a my sme už v decembri spoznali ľudí, ktorí buď podobne ako my utekali pred lockdownmi alebo tu boli zaseknutí už od marca 2020, kedy Malajzia zatvorila hranice. Vytvorila sa partička, s ktorou sme strávili vlastne celé tri mesiace – preto vravím, že aj počas lockdownu sme vlastne boli najviac socializovaní. Spoločne sme sa stretávali každý večer “na bare”, hrali hry, učili sa salsu, cvičili TRX, grilovali, oslávili Vianoce, Nový rok aj Čínsky Nový rok.
Po uvoľnení lockdownu sme tak mali perfektnú skupinku na výlety loďou, spoločné večere či len prechádzky k pláži. Zmeska veľmi pestrá a zastúpené krajiny Malajzia, Francúzsko, UK, Kanada/Haiti, Sýria, Irán, Brazília/Taliansko. Najradšej som mala možnosť stretnúť sa každý deň len tak na pokec a zistiť niečo o ich životoch, názoroch, backgrounde, motivácii k cestovaniu. Chvíľami som sa znova cítila ako násťročné dievča v letnom tábore, ktoré miluje spoznávať iných ľudí a zároveň sa učiť vždy niečo nové. Jediné, čo chýbalo našim deťom boli malí parťáci. Našťastie v decembri stihli dovolenku na ostrove aj naši českí kamaráti z KL – Lucka s rodinou a Anička s rodinou. Deti sa ich detí nevedeli nabažiť, pretože ak im niečo celý koronavírus vzal, tak práve voľný čas s kamošmi. Bežne sa spolu traja síce vyhrajú a nie sú nikdy úplne sami, byť v tlupe iných je však vždy väčšie vzrúšo.
Počas tohoto obdobia sme prišli na dve dôležité veci. Prvou z nich je, že dovtedy sme Langkawi vždy videli len ako veľmi komerčný ostrov. A to on samozrejme z časti je, pretože z turizmu žije. Doteraz sme nemali šancu spoznať jeho druhú stranu – dedinky s rybárskymi loďkami, malé zálivy, vodopády a husté lesy – o to viac sa nám práve táto tvár zapáčila. Čo sa tu deje z hľadiska budovania nových a nových rezortov – naposledy preleteli médiami správy o výstavbe závodného okruhu pre športové autá – je kapitola sama o sebe a úprimne nerozumiem, že tieto projekty prechádzajú. Miestni obyvatelia zmeny vítajú z dôvodu vytvorenia nových pracovných miest a prílivu financií. Inak žijú jednoducho – rybárčia, vlastnia a varia v stánkoch s jedlom či reštauráciách ale mnohí pracujú v turizme (hotely, cestovky, atď.) čiže sú na turistoch závislí, a po poslednom roku obzvlášť. Zároveň sami vidia, že ráz ostrova a jeho charakter je týmto potlačovaný viac a viac do úzadia, nehovoriac o stavbách na úkor džungle a pralesa.
Môžem povedať, že hoci more nie je tak nádheré ako na východnom pobreží Malajzie, rozhodne je to spomedzi malajziských ostrovov výborná voľba pre dlhší pobyt. Či už na dovolenku so spoznávaním okolia (kúsok je to do Thajska aj na pevninu Malajzie) alebo pre tých, čo môžu svoju bežnú prácu vykonávať odkiaľkoľvek spoza počítača. Na Langkawi nájdete pohodlie aj exotiku zároveň. Dobre zásobené potraviny, miestne trhy s čerstvými úlovkami od malých rybárov, reštaurácie od základných nasi kandar a roti canai stánkov až po výbornú taliansku, stredomorskú či japonskú kuchyňu. Za bežných okolností sa koná aj veľa kultúrnych akcií a festivalov, hlavne v okolí hlavnej pláže Pantai Cenang. Samozrejme, v porovnaní s KL či iným veľkým mestom Malajzie sú to stále obmedzené možnosti. Ale nemáte pocit, že práve v tomto sú ostrovy jedinečné? Život tam plynie akosi pomalšie, menej stresujúco, každý pozná každého, je to svet sám pre seba. Niet sa čo čudovať, že sa tu expati radi usádzajú, hlavne staršia veková kategória čo sem príde “na dôchodok”. Popri ňom si tu často založia biznis vo forme prevádzkovania reštaurácie či ubytovania. Jediné, čo chýba nám, aby sme na Langkawi mohli zostať dlhšiu dobu je škola – ostrov nemá ZŠ s angličtinou. Zahraničné rodiny majú deti zväčša na homeschoolingu, čo momentálne nechceme. Páči sa nám myšlienka a vedeli by sme si takýto model fungovania predstaviť, ale nie dlhodobo. Na krátke úseky na cestách áno. Po pár mesiacoch ja strácam trpezlivosť aj akési učiteľské nadšenie a deckám chýbajú iné deti. Domškoláctvo v takej forme, aby nám dlhodobo vyhovovalo chce veľa mikromanažmentu, plánovania ako sa kde s kým stretnúť, zabezpečenie krúžkov a rozvoja, iných lektorov atď. Zatiaľ to máme takto, uvidíme ako sa to časom vyvinie.
Druhé uvedomenie a na čom sme si všetci ako rodina zhodli bolo – milujeme život pri mori. Baví nás mať možnosť ísť sa každý večer prejsť po piesku, spraviť si piknik, pozorovať západ slnka, voňať si vo vlasoch soľ. Nemusíme sa nutne kúpať, opaľovať už vôbec nie. Deti si zamilovali kajakovanie a samozrejme nekonečné hry v piesku. Vzduch je tiež iný než vo vnútrozemí krajiny, od mora vanie vždy aspoň malý vetrík, takže sa necítite hneď ulepení a spotení ako v meste. Sme všetci morské typy (vieme už dávno) a hlavne, cítime sa vtedy slobodne. Tak naozajsky, v zmysle, že človek je len sám (so) sebou a veľa toho nepotrebuje. S vedomím, že dni plynú ako slnko vychádza a zapadá a netreba riešiť “čo bude”, len “byť”. Deti so sebou mali minimum hračiek (plastové zvieratká, autíčka) a hravo si vystačili, dokupovali sme iba výtvarné potreby, papiere a nálepky.
No a na záver pridávam zoznam zopár miest, čo sme si za ten čas na Langkawi obľúbili:
- vodopády – okrem najznámejšieho 7 wells waterfall hlavne vodopád Temurun a malý Durian Perangin waterfall. Samozrejme, najkrajšie su v období dažďov kedy ich vidno v plnej sile. Vo všetkých sa dá osviežiť a zaplávať si.
Temurun 
Seven Wells 
Seven Wells 
Durian Perangin
- pláže – nečakajte Thajsko ani Maledivy, ale vedzte že aj na Langkawi sa dajú nájsť príjemné pláže. Stále je za nás top Tanjung Rhu, ale ešte krajšie sú tie, na ktoré sa dostanete iba loďou. Ak by ste sa tu niekedy v post-covidovej dobe ocitli, omrknite pláže v Datai bay a okolí, Pantai Pasir Tegkorak (kedysi sa k nej dalo dostať aj od cesty, dnes už žiaľ nie) alebo na ostrovoch v okolí Tanjung Rhu. Pantai Pasir Hitam (Black Sand Beach) je fajn vidieť ako absolútny protiklad k turisticky obľúbeným plážam – idylické rybárske loďky, výhľad na thajské ostrovy v pozadí, čierny piesok. Nedávno sem postavili dve hojdačky takže sa dá očakávať že si ju časom nájde viac ľudí :D
Pantai pasir hitam 
Tanjung rhu 
Pantai pasir tengkorak 
Long beach 
Datai bay
- reštaurácie – každá je iná, no naše naj sú Smiling Buffalo, Gallo Nero, Pizza Hills, Temple Tree, Fat Frog, Tokyo Japanese restaurant, Haroo Korean (v Pantai Tengah). Pizza Hills považujem za náš top objav! Malá pizzérka s kamennou pecou a milým ukecaným majiteľom, čo má plány reštauráciu zväčšiť a hlavne si na farme okolo vypestovať suroviny k spotrebe. Kedykoľvek sme prišli, cítili sme sa ako doma – deti pomáhali pripraviť pizzu, pobehovali po farme, kŕmili rybičky. No a pizza je vynikajúca – cesto fermentuje 48h a suroviny sú vždy iné, čerstvé a čo sa dá, lokálne.
- treky – za túru s najkrajším výhľadom je považovaný výstup na horu Machincang, čo bohužiaľ neviem osobne potvrdiť, pretože kým sme vystúpali na vrchol strašne pršalo :). Ale všetci čo ju šli za slnečného počasia vravia, že to je pecka. Dá sa zvládnuť aj s deťmi, hoci cestu lemujú skaly a laná a niektoré časti treba byť dosť opatrný – pozrite preklik vyššie, chalan to má dobre spísané aj s fotodokumentáciou. Na Gunung Raya vedie trek z príjemného parku (Lubok Semilung Recreational Park) ale samotná cesta sú len schody uprostred džungle, čo nám neprišlo nijak lákavé, tak sme ho nakoniec obzreli no nešli až na vrchol. Ak chcete zážitok z džungle, buď to môžete risknúť sami alebo sa popýtajte sa na možnosti v Darulaman Sanctuary. Organizujú prechádzky aj treky cez deň i v noci, vždy s kvalitným sprievodcom, čo vám porozpráva o rastlinách aj živočíchoch, ktoré cestou (ak budete mať šťastie) stretnete. Náš guide bol veľmi milý a keďže sme boli po dlhej dobe prví návštevníci užíval si aj to, že mačetou rozsekával liány, aby nám mohol uvoľniť cestu hustou džungľou.
Ak by vás v budúcnosti zavialo práve na Langkawi, odporúčam sa (okrem mojich článkov haha) obrátiť na Lenku – Češku v Malajzii, ktorá na ostrove už niekoľko rokov žije. Rada poradí s aktivitami, ubytkom, čímkoľvek budete potrebovať, dokonca vám aj navarí či naučí variť niektorú z lokálnych špecialít! #tochces
Mne osobne ešte pred presunom pomohlo nájsť si na Fb skupinu, ktorá združuje (nielen ale hlavne) cudzincov na Langkawi, takže som mala kam zájsť po pomoc na diaľku. Tipy na ubytko, požičanie auta, kde pečú čerstvý chlieb a vyrábajú domácu mozzarellu až po rôzne kurzy a workshopy pre deti aj dospelých. Občas sociálne siete naozaj prekvapia a naplnia svoju podstatu!
Deti na palube 