Od môjho posledného blogu ubehol celý rok. Kým v marci 2020 som ešte netušila ako bude náš prvý rok v Malajzii vyzerať, dnes už viem, že takto by som si ho nikdy nepredstavovala. Stretnutie s realitou bolo nemilosrdné, najmä v oblasti odlúčenia. Je strašidelné byť desiatky tisíc kilometrov vzdialený od najbližších a nevedieť ako dlho to celé potrvá. Trvá to stále. Preto mi dovoľte trošku rekapitulácie toho čo všetko sa od minulého roku u nás udialo.
Začiatkom 2020 sme mali to šťastie, že nás stihli navštíviť moja mamina s mužom, s ktorými sme strávili Vianoce a spravili si novoročnú dovolenku vo Vietname.
Koncom januára sme sa vybrali na oslavy čínskeho nového roku v George Town-e na ostrove Penang. Vo februári a marci si u nás návštevy podávali dvere, takže sme sa nestihli ani nudiť a deti poriadne neboli ani v škôlke, pretože radšej trávili čas s tými, ktorých dlho nevideli. Pricestovali kamaráti a aj môj brat so švagrinou, s ktorými sme navštívili Kuala Selangor a Langkawi.
A potom nastal lockdown. Najprv od marca do mája tvrdá verzia, v ktorej deti takmer dva mesiace nemohli vystrčiť nos ďalej než na našu záhradu. Akí vďační sme za ňu boli! Z dospelých mohla vždy 1 osoba z domácnosti ísť nakúpiť či k lekárovi, max do 10km od bydliska. Žiadne prechádzky po vonku, parky, lesy, pláže – všetko zatvorené, ohradené páskou, s policajtmi ako strážcami. Na začiatku sme to ešte zvládali pomerne dobre, veľa sme s deťmi vyrábali, učili sa, hrali. Ale ako šiel čas, ponorka navštívila aj našu rodinu a bez možnosti socializácie a hlavne vybehania sa po vonku to bolo viac než náročné. Ale to vám nemusím približovať, mnohí to (žiaľ) poznáte z vlastnej skúsenosti.
Myšlienkami sme sa uberali k predčasnému odchodu z krajiny, skrátka hľadali možnosť akokoľvek ujsť. Ale bez funkčných letov sa pohnúť nedalo, neskôr sa dali nájsť len extrémne drahé (na rodinu aj vyše 8.000eur!) a naše plány na strávenie leta v Európe sa pomaly rozplývali. Našťastie sa začalo postupné uvoľnovanie, ktoré spočívalo v možnosti ísť von v našom okrese a provincii, nedalo sa však voľne cestovať ani v rámci krajiny, nieto ešte cez hranice. Školy ani škôlky sa už ale neotvorili a my sme striedavo strácali a získavali vieru v leto. Každý deň prichádzali iné nariadenia, požiadavky – v jeden moment to vyzeralo, že ak odídeme, nebudeme sa môcť vrátiť. Ale riskli sme to a naša cesta domov bolo to najlepšie, čo sme mohli v daný moment pre svoje duševné zdravie urobiť. Vidieť a objať rodinu, priateľov, staré známe i veľa nových miest. Neodradili nas ani testy, karanténa, všetko nám to stálo za to.
Od júla do konca septembra (neplánovane dlhšie kvôli Timiho úrazu) sme boli na cestách medzi SR a ČR a pomaly sa pripravovali na návrat do Malajzie. Tá bola celé leto v pohode, bez prípadov, viac-menej v normálnom režime s výnimkou kultúrnych a športových akcií a samozrejme, stále uzavretých hraníc. Vedeli sme, že sa počas prázdnin zmenili pravidlá a psychicky sa pripravili aj na 14 dní v hotelovej karanténe. Povedzme si otvorene, malá izba z ktorej nemôžete výjsť a jedlo vám nosia 3x denne za dvere bola veľmi nepríjemná predstava. Ale zvládli sme to, pretože všetci sme sa tešili po viac než pol roku na návrat do starých koľají.
Karanténu sme skončili 3.10., Tobi nastúpil do školy na svoje siedme narodky, 5.10. Bol v nej osobne presne 7 dní, jeden celý týždeň. Toľko trvalo kým našu provinciu Selangor neuviedli znovu do stavu lockdownu, so zavretím škôl a obmedzeniami blížiacimi sa k úrovni tomu z marca. Nabehol na školu online a nám sa začal nový veselý príbeh s názvom “lockdownoví utečenci”. Ale o tom zas niekedy inokedy :) Pretože od tohoto momentu sme strávili ďaľších 5 mesiacov na cestách a do spomínaných starých koľají sme reálne nabehli až 1.3.2021. Takto spätne mi to samej znie ako sci-fi ale fakt sa to stalo 😂
Minulý rok ma obral o čas, energiu a (z možno pochopiteľných dôvodov) aj o chuť písať člânky o cestovaní. Teraz to už mám inak a postupne sem pridám články z miest, ktoré sme za ten čas videli a zažili. Ako to zmenilo naše vnímanie krajiny, čo sme si z celej skúsenosti odniesli a aj prečo je tento návrat pre nás zároveň takpovediac druhým začiatkom.
Deti na palube 