Akokoľvek to môže znieť šialene, príde mi až neskutočné, že sme presťahovaní iba dva týždne. Mám pocit, akoby sme sa preniesli v čase vpred nie +6 hodín ale rovno dni či mesiace! Predpokladám však, že tento stav je umocnený intenzívnosťou všetkých nových vnemov a zážitkov. Poďte sa so mnou pozrieť, ako sme sa zatiaľ aklimatizovali!
Už v Prahe na letisku nás čakal neplánovaný zážitok, kedy pri check-in okienku slečna vyhlásila, že nás bohužiaľ nemôže pustiť ďalej, pretože nemáme spiatočnú, či aspoň pokračujúcu letenku. Vraj platné zákony Malajzie tak vravia. Ejha, sú nám to ale novinky! Nikto nám takúto situáciu nepredpovedal, viacero Petrových kolegov sa sťahovalo s jednosmernou letenkou a nik nenarazil na problém. Peter sa snaží dovolať do práce (v sobotu o cca 19:00 večer, podotýkam), ja riešim čo sa s tým dá robiť?? Slečna konzultuje, volá šéfov, ktorí tiež len nevedia..a takto veselo nám bolo cca 1,5h. Deťom sme počas tej doby rozdali asi polovicu keksíkov, čo mali pôvodne patriť malajským kolegom do práce ako pozornosť, len aby vydržali ešte chvíľu čakať. Našťastie sa riešenie našlo – vysvitlo, že si stačí kúpiť akúkoľvek pokračujúcu letenku z Malajzie na ktorýkoľvek termín po našom prílete. Nerozumieme, pretože to ide proti princípu dlhodobých víz, ktoré sme mali potvrdené a ktoré jasne ukazujú, že máme v pláne v Malajzii nejaký ten piatok zotrvať. Nuž ale problém bol vyriešený, mohli sme sa (už naozaj) vydať na cestu!
Tá prebehla veľmi dobre, značný podiel na tom mali letušky Emirates, ktoré boli natoľko profesionálne, že samy aktívne zabezpečili, aby sme mali s deťmi dosť miest naokolo voľných. Po prílete sme prvé dni bojovali s jetlagom, najviac ním trpela Šarlota, ktorá spala cez deň tak nejak náhodne kedykoľvek a budila sa viackrát za noc. Prvý týždeň sme preto viac-menej preleňošili pri bazéne, na ihriskách a veľmi pomalým objavovaním okolia. Pred víkendom nás už dostihla realita v podobe nutnosti začať riešiť auto, byt, škôlku a keďže sme tieto veci nechceli odkladať, vysporiadali sme sa s nimi radšej hneď.
Auto – to je taká milá kapitola :) Pôvodný plán bol kúpiť nové – aby s ním bolo čo najmenej starostí – niektoré z lokálnych značiek Perudoa či Proton. Náhoda však chcela, že sme sa dali do reči na túto tému s realitnou maklérkou a vyplynulo, že by vlastne rada predala auto svojho syna, ktorý študuje v UK. Slovo dalo slovo a my sme si dohodli najskôr prenájom na skúšku, a keď budeme spokojní, odkúpenie staršej Kia Sportage. V zásade nám to veľmi dobre padlo, nemusieť všade chodiť taxíkom (hoci Grab tu funguje ukážkovo a za pár drobných), zároveň mať túto dilemu vyriešenú a ešte aj trochu ušetriť.
Bývanie sme zvolili v meste Cyberjaya, kde má manžel prácu. Od Kuala Lumpur je vzdialené cca 30km/min. (zhruba ako také Říčany voči Prahe či Malacky voči Bratislave). Pre mňa bolo toto rozhodnutie veľmi ťažké – z Prahy som zvyknutá pohybovať sa len MHD, veľa chodiť pešo. Dali sme však na rady miestnych, že pokiaľ nepracuje v centre, je nezmysel tam bývať a každý deň dochádzať. Premávka vie byť hustá a počas dažďa sa človek zasekne aj na niekoľko hodín v zápche. Takže si zvykám na auto a na jazdenie po ľavej strane!
Obhliadky sme sfúkli za 2 dni zhruba 12 domov, čo si s tromi deťmi v závese viete určite živo predstaviť :D ale prežili sme to v zdraví, s malým podplácaním v podobe nanukov. V podstate existujú dve možnosti – rodinný dom alebo byt vo výškových panelákoch. Momentálne sme v hoteli na 20.poschodí a neviem si na to zvyknúť, deti odháňam od okien aj balkónov a takýto stres by mi nerobil dobre. Takže radšej dom, kde budem mať stres zo švábov či hadov, však :) Domy sú tu obecne väčšinou tzv.semi-dettached alebo v radovej zástavbe, samostatný dom so záhradou a bazénom vychádza veľmi draho. Výhoda takéhoto bývania väčšinou spočíva v tom, že sa nachádza v rezidencii, ktorá má spoločné vybavenie – bazén, posilňovňu, detské ihrisko a rôzne iné kurty či ihriská na športy. Podobne to má aj ten “náš” vybraný dom, a ja sa už neviem dočkať, kedy sa presťahujeme a budem pravidelne chodiť plávať či cvičiť, pretože už nebudem mať výhovorku prečo vlastne nie ;)
Navštívili sme niekoľko škôlok aj školu, ktorú by mal Tobi budúci rok začať a fungujú pomerne odlišne od toho ako poznáme my. Ale to vám napíšem niekedy nabudúce, keď naberieme viac osobných skúseností.
Okrem tohoto všetkého sme už stihli navštíviť párkrát KL, ochutnávať lokálne jedlá, spoznať zopár nových českých kamarátov a samozrejme stále si len zvykáme. Druhý týždeň nás tu zastihol tzv. haze = veľmi nepríjemné znečistenie ovzdušia, ktoré má na svedomí vypaľovanie lesov pre účely výsadby palmy olejnej na protiľahlých indonézskych ostrovoch.Keď dosiahne určitú hladinu, neodporúča sa vychádzať von a ak už, tak ideálne s rúškou na tvári. Dlhodobé vdychovanie má neblahé následky na organizmus, pri deťoch obzvlášť. Väčšinou je takáto situácia 1x ročne, tento rok však posledné týždne pršalo menej než je na obdobie dažďov obvyklé, takže sa smogovo-popolový oblak drží nad mestami zubami-nechtami. Vláda sa snaží viesť s Indonéziou dialóg a pripraviť dlhodobú stratégiu ako tejto situácii ideálne predísť, Indonézia zas tvrdí, že oni za nič nemôžu :) Tak trochu Kocúrkovo, ktoré však priamo ovplyvňuje životy a zdravie. Všetci netrpezlivo očakávame dážď, vraj ku koncu mesiaca sa má obloha vyčistiť a konečne bude opäť vidno slnko a budeme môcť s deťmi opäť chodiť von do parku či na ihriská.
Teplo tu je, vlhko tiež, ale asi nie extrémne, keďže prádlo schne primeranou rýchlosťou. V obchodoch budem ešte dlho tápať nad názvami, orientovať sa v halal a non-halal sekciách a premýšľať na čo všetko sa dajú použiť tie všetky neznáme druhy ovocia a zeleniny. Ale na to sa vlastne teším, baví ma spoznávať nové a neznáme. Zatiaľ sme nemali príliš veľa možností baviť sa hlbšie s miestnymi, no určite aj k tomu časom príde a ja vám tak budem môcť viac priblížiť ako tu čo funguje a čo je najviac odlišné od nášho,európskeho sveta. Asi aj na začiatok celkom stačí čítania, čo poviete?
N.
Deti na palube 