Dovolenka každý deň

Poznáte vtipy o materských a rodičovských “dovolenkách”? Že prečo sa to tak volá, keď majú s oddychom a dovolenkou ako takou pramálo spoločné?

Ono keď sa pozrieme na význam slova dovolenka do slovníku, dozvieme sa, že to je “dočasné uvoľnenie zo služby alebo zamestnania.” Ako to máme chápať,  ak v prípade rodičov (u nás teda hlavne matiek) sa jedná vlastne len o nástup z jednej “služby” do druhej?

Nechcem význam slov preceňovať ani podceňovať, ale celkovo sa k tomuto termínu staviam inak. Rodičovskú (ale vlastne aj tú klasickú) dovolenku vnímam od slova “dovoliť si”.

V momentálnej fáze svojho života si dovoľujem byť so svojimi deťmi každý deň, ideálne toľko času koľko momentálne chceme a potrebujeme. Pre niekoho to je dôvodom k panike, pre mňa fajn ponuka. Nie je to vždy med lízať a občas sa na konci dňa cítim ako po výstupe na K2, ale stojí za to. Sú samozrejme dni horšie a dni lepšie (choroby, zuby, nespavé deti) ale ja som už raz optimista, a tak vo svetle tých lepších väčšinou tie druhé rýchlo upadnú do zabudnutia. A mám rovnako rada aj svoje dni bez detí , ktoré sú momentálne so Šarlotou odložené na “dobu neurčitú”. To len na ujasnenie. Ale žiaľ poznám niekoľko nespokojnoých a vyhoretých mamín (áno, aj na materskej sa dá zažiť burn-out syndróm) ktoré pramenia parciálne z nedostatku spánku či minimálneho zapojenia partnera ale vo veľa prípadoch aj z  honby za dokonalosťou (domácnosti, dieťaťa..) a pocitu, že správna mama musí predsa zvládnuť všetko tip top.A to je predsa nereálne! Veď viete, ako na akejkoľvek inej dovolenke, aj tu vás môžu prekvapiť nečakané situácie (a že ich, hlavne zo začiatku, je neúrekom). Pridajte k tomu neustálu prítomnosť a žiadostivosť malých bytostí a máte občas chuť zájazd stornovať, alebo minimálne sa niekomu sťažovať a podať reklamáciu. Ale to by som mohla jedine samej sebe :) Aby som sa nezbláznila, dovoľujem si tento čas s deťmi tráviť aktívne, ukazovať im všetko, čo svet za dverami nášho bytu ponúka. Či je to prechádzka v parku, obed v bistre alebo cesta lietadlom do diaľav. Cudzie deti aj známi kamaráti, milí náhodní dospelí aj čudný pán v električke. Vnímam, že chalani z každej tejto skúsenosti čerpajú. tvoria si názory a prežívajú ich, Tobias si už veľa zážitkov, miest a ľudí aj pamätá a vracia sa k nim v spomienkach. Toto je moja cesta, mne vyhovuje a presvedčila som sa, že aj mojim deťom. Veď pozrite, aké bývajú zničené! :)Zároveň si však dovoľujem mnohé dni tráviť zdanlivým ničnerobením, kedy si celý deň len čítame, hráme sa a najdlhšia cesta ktorú podnikneme je do 200 metrov vzdialeného parčíku. A aj tá bude sprevádzaná tisíckami zastavení pri kvietkoch, kamienkoch a hladkaní miestnych psov. Že je cesta cieľom, to vedia deti najlepšie. Občas by nezaškodilo naučiť sa to od nich – nemusieť riešiť čo všetko ešte “treba” a na čo “teraz nie je čas”. Otvorene sa priznám, pre mňa bolo obdobie po narodení prvého syna a jeho prvé mesiace naozaj dovolenkové, dokonca som sa v nich čiastočne vrátila k módu ako za študentských čias. Môj deň síce riadilo bábo a plnenie jeho základných potrieb (jedlo, spánok, kontakt a blízkosť matky) ale okrem starostlivosti oňho som v podstate nič iné  nemusela.Vtedy som prečítala veľa kníh, chodila s ním na tele do múzeí, galérií, trávila čas prechádzkami vonku všade tam kam som sa predtým z officu nemala dlho šancu dostať. Zrazu toľko voľného času! Luxus najväčší. Mojim tichým, najprv len spiacim a neskôr všetko pozorujúcim spoločníkom bol môj syn, odjakživa milujúci ruch okolo, ale bez nutnosti sa doň hneď zapájať. Samozrejme, uvedomujem si, že som mala šťastie na dobre spiace, dostatočne papajúce a pokojné dieťa. No každý deň stretávam ženy, ktorých krpci odpočívajú či hrajú sa a ony sa vedia popri nich venovať aj samé sebe. Hoci aj “len” tým čítaním si, možno nie na dlhé hodiny ale aspoň minúty. Takže verím, že každé dieťa (až na výnimočné perpetuá) má určitú fázu, kedy sa to dá.

S príchodom druhého syna sme našu zohratú dvojicu rozšírili na trojicu a naďalej sme si tvorili deň podľa seba. A aj keď teraz už chalani chodia do škôlky – dokonca občas aj s radosťou – stále obliehame múzeá v rovnakej miere ako lesy či ihriská. Ideme často bez plánu a vo výsledku sa dostaneme niekam na druhý koniec mesta. Raz sme takto skončili za medveďmi v Beroune, keď Tobi náhodne vybral z destinácii vlakov čo som mu prečítala na hlavnej stanici a šli sme.  Malá selekcia prebehla – jasné, že som mu zamlčala to ECčko smerujúce do Berlína ;)Som rada, že deti sú časopriestorovo flexibilné bytosti a dá sa s nimi vymyslieť prakticky čokoľvek. Napríklad aj naobedovať sa spolu v reštaurácii. Hoci jesť sama s teraz už tromi deťmi vonku bez rušenia ostatných hostí môže znieť utopisticky, nie je. Ja už tak nejak počítam s tým, že sa najem  ako posledná, aj to s občasným mrvením Šarlote na gebuľku. Ale nosím im so sebou zábavky, knižky a mám vopred vytipované podniky, kde sú deti vítané. Celkom prirodzene ich tak zapájam do spoločnosti, ktorá je tvorená nami všetkými – nielen inými deťmi a inými rodičmi na “dovolenkách”.Čo som týmto článkom chcela povedať je asi posolstvo o tom, že netreba byť na seba priveľmi náročný. A že každý rodič, čo využíva možnosť byť deťmi doma si tento svoj dovolenkový zájazd môže naplniť podľa prianí svojich detí a zároveň aj podľa seba samého. Je to možnosť pomerne veľkorysá, to by vám mohli v západných krajinách s materskou počítanou na týždne veru porozprávať. Nič nie je dané a záväzné, len ten čo si určíte sami. Ak o sebe viete, že vás hrať sa s deťmi až tak nebaví, spestrite si tú dovolenku prácou, ak je táto možnosť otvorená. Verte tomu, že vy viete iste najlepšie čo je pre vašu rodinu ideálne. Alebo raz vynechajte upratovanie a vytieranie podlahy (ono to aj tak vydrží čisté len do ďaľšieho jedenia, že áno) a trebárs háčkujte a spravte si aspoň 20 minút pre seba. Pusťte si obľúbenú Metallicu či Bacha – možno budete prekvapení ako vaše deti zareagujú aj na iný zvuk než telka v backgrounde či Spievankovo.

Spokojný rodič = spokojné dieťa. Klišé, ale pravdivé.

PS: Viete, ako dlho som mala rozpísaný tento článok? Vyše 1,5 roka. Chcela som zistiť, či keď nechám svoje myšlienky odležať, budem si neskôr hovoriť “Bóooože aká som bola vtedy naivná!”…alebo si za nimi budem stáť. A som rada, že tá moja dovolenka zostala dovolenkovou :) Viem, že mi toto obdobie a ČAS bude raz ohromne chýbať.